Ťažká chvíľa, keď už treba opatrovanie

Sú chvíle, keď človek už sám nemôže. Potrebuje pomoc.

Na tomto webe nájdete informácie a rady o tom, ako môžete pomôcť druhým.

Akokoľvek rád by človek zostal po celý život nezávislý, niekedy sa to nepodarí. Sú situácie, ktoré nám v zlomku sekundy môžu zobrať všetko. Životný štýl, prácu, blízkych, peniaze, sny.

Kým sa dívame na svet cez obrazovku televízie, filmové plátno, alebo cez noviny, všetko sa zdá v poriadku. Pritrúbli politici, tu a tam zločin či pohroma, ale spravidla vidíte mladých a zdravých ľudí. To isté, ak sa obzrieme okolo seba. V meste stretávate chodiacich ľudí, každý sa niekam ponáhľa a všetci máme dôležité úlohy. Vzniká tak dojem, že všetko je v poriadku.

V pozadí toho všetkého si však nevšimneme niektoré signály. Ak idete okolo oddelenia onkológie, sú tam dlhé rady. Na chirurgii vidíte preplnenú čakáreň. Geriatria je ešte horšia. To všetko sú signály, že mnoho z nás v priebehu času ochorie. Iní zas utrpia úraz. Alebo trpia vrodenou poruchou. Často nemôžu chodiť, mnohí sú odkázaní na lôžko.

Týchto ľudí nestretnete v meste. Nevidno ich v televízii. Málokedy sa o nich točia filmy.

Utrpenie druhých často nevidíme – skrýva sa

Už len ak sa pozriete ako vyzerá spravodajstvo z oblasti vojnových konfliktov. Nikdy neukážu to podstatné. Konkrétne utrpenie ľudí. Áno, plač je v televízii žiadaný artikel. Avšak len trocha, aby to zarezonovalo s divákom. Aby sa upevnila sledovanosť. Priveľa smútku, príliš hrozné veci by už odpudili.

To všetko má jeden nečakaný dôsledok. Sme celkom nepripravení na to, ako sa správať, keď sa stretneme s niečím, čo sa vymyká obrazu sveta, aký ho chceme mať. Iste ste už niekedy stretli niekoho na invalidnom vozíku. Vedeli ste, kam sa pozerať? Kontaktovali ste ho očami? Alebo ste sa báli, aby to nevyzeralo, že príliš „čumíte”.

V mnohých rodinách sa dlhé roky všetko deje tak, ako má. Všetci sú spokojní. No v jednej chvíli sa niečo zmení. Otec ostane upútaný na lôžko. Alebo sa ukáže, že matka začala trpieť Alzheimerovou chorobou. Už vás nepozná. Dieťa utrpí úraz a navždy bude ochrnuté.

V tej chvíli nastáva v rodine nová situácia. Je potrebná opatera a to 24 hodín denne. Dnes, v dobe letov do vesmíru, prvotriednej technológie je to ponižujúco nevyriešené. V minulosti sa žilo trocha inak. Rodina žila v dome, spravidla viac generácií naraz. Ak niekto potreboval  pomoc, postupne sa mohli striedať. My však dnes žijeme atomizovane. Mladí sa – ako prvý krok – rozhodnú opustiť rodičov a založia si rodiny vo vlastných bytoch. Je to fajn asi pre všetkých.

No rodičia začnú potrebovať opateru a pomoc. Potom je problém. Kto môže, „službe” sa vyšmykne. Zvyčajne najslabší príbuzný potom má „na krku” dennú prácu okolo rodičov. To znamená časté prerušenie práce, alebo aj výpoveď.

  • Sociálne dávky sú skôr nič neriešiacim žartom, než pomocou.
  • Zariadenia na dlhodobú opateru stoja dych vyrážajúce sumy a ešte aj tam niekedy treba protekciu.
  • Opatrovateľky síce existujú, ale odľahčia len málo a tiež nie sú zadarmo.

Okrem toho, že starostlivosť o imobilného človeka je teda drahá vec, v hre je ďalší vážny problém.

Psychické následky pri opatrovaní

Málokto je tak citovo otupený , že by na ňom opatrovanie blízkeho človeka nezanechalo následky. Je to extrémne stresujúca a zložitá situácia, ktorá v sebe zahŕňa nečakane veľa protikladov.

  • Strach o osud blízkeho.
  • Odpor vo chvíľach, keď ho musíte napríklad prebaliť.
  • Súcit s jeho utrpením.
  • Nenávisť, ak vás sekíruje.
  • Empatia do bezútešnej situácie a hlboké porozumenie.
  • Frustrácia; radi by ste boli kdekoľvek inde, ako tu.
  • Pocit hrdosti, že môžete byť práve teraz tu a pomáhať.

Jednoducho pocity sú zmiešané a to je prirodzené. Je to však trvalá a často mimoriadne intenzívna a vyčerpávajúca záťaž. Nielen na bdenie a pozornosť, ale aj na psychiku. U opatrovateľa sa môžu postupne rozvinúť rôzne prejavy, ktoré predtým nikdy neboli prítomné.

  • Zlosť až agresivita.
  • Depresia.
  • Únikové stratégie (jedlo = obezita, alkohol = závislosť, somatizácia = ochorenie).

Inými slovami, človeka ťažká situácia zmení. Postupne sa bude meniť tak človek postihnutý, ako aj ten, kto má na starosti jeho opatrovanie. Začne sa objavovať aj ponorková choroba, najmä, ak je na to sám.

Je pravda, že dlhodobé opatrovateľstvo vám zmení aj pohľad na bežné veci. Tým, že dlho vidíte ľudské utrpenie a bezmocnosť, naučíte sa trocha inak vnímať bežné veci.

  • To, že môžete ísť do lesa na prechádzku je na prvý pohľad banalita. Ak opatrujete imobilného pacienta uvedomíte si význam takej možnosti.
  • To, že ste zabudli poslať e-mail klientovi a stratili ste zákazku vyzerá, ako pohroma galaktických rozmerov. Keď však sedíte pri lôžku blízkeho, ktorý má rakovinu a asi posledné dni života… To sa veci javia inak.

Jednoducho vidieť ľudské utrpenie väčšinu ľudí zmení. Či už sa niečo osudné stane vám, alebo vášmu blízkemu, nastáva zmena v myslení. Odrazu začnete „primeriavať” váš osobný problém s problémami, ktoré bežne prichádzajú.

Tie veci, ktoré robíme celkom bezmyšlienkovite sú totiž dosť dôležité.

  • Svrbí vás noha. Poškriabete sa. Čo však, ak nemáte ruky?
  • Potrebujete ísť na WC. Ste však ochrnutí a jediné, čo sa dá je pustiť to do plienok. S vedomím, že niekto blízky vás bude musieť umyť. V posteli.
  • Čo tak pozrieť si ten nový film? Ťažko, ak ste po autohavárii stratili zrak.

Je pravdepodobné, že ak čítate tento web, asi ste ešte v situácii, keď vám zdravie slúži. Možno riešite aktuálne ťažkosti bežného života. Niečo by ste chceli, ale nie sú peniaze. Robíte možno v dvoch zamestnaniach. Niečo, čo chcete, odkladáte celé roky. Nerobte to. Využite svoje zdravie teraz, kým ho máte. Chráňte si ho.

Druhá vec, ak ste dokázali takýto bezútešný článok prečítať až sem, asi máte v blízkosti niekoho, kto potrebuje opateru. Potom by som bol rád, keby ste na tomto webe našli oporu a možno aj pomoc vo forme odporúčaní. Budeme sa snažiť prebrať všetky častejšie situácie, v ktorých sa dá pomôcť radou, tipom, alebo nasmerovaním na koho sa obrátiť.

Ak týmto spôsobom tento web pomôže aspoň jednému z vás, malo zmysel písať ho.

Držte palce, nech sa to podarí.

Komentáre

  1. Výborný článok! Prepotrebná téma o ktorej sa vôbec nehovorí,alebo len okrajovo. Určite vyvolá záujem a pomôže množstvu ľudí. Budem tému sledovať a hľadať odpovede pre mňa, resp. možno aj ja niekomu poradím.

  2. Mily Miro ! Ani neviem ako som sa preluskala na tento web.Vsetko co pises, je zo zivota. A uz aj z môjho zivota.
    Aj ja mam doma “pacienta” Je to moja mama. Uz piaty rok je priputana na lôzko. Som zo styroch deti. Ja som najmladsia. Dve z nich ziju pri Bratislave a tretia zije v Kanade. Bolo by to na velmi dlhe rozpravanie – ale bolo by to velmi smutne rozpravanie. Realita dneska: pokial mama byvala v Bratislave od roku 1995 som sa o nu starala ja. Len ja. Bola vtedy este mobilna, ale to bolo vsetko. Nakupy, varenie, upratovanie, navstevy lekarov …. Okrem toho som este podnikala / aj môj manzel/ a tak sa neraz stalo, ze som ani nemala kedy pripravit sa na sviatky, ako su Vianoce, alebo Velka noc, lebo naprv u mamy muselo byt vsetko tip-top – ako za starych cias, ked sme este vsetky boli doma. Pred siestimi rokmi sa velmi zle citila, zasla som s nou ku lekarovi, okamzite ju hospitalizovali … pocas prve noci spadla z nemocnicneho lôzka, zlomila si pravu roku /lavu mala od mladosti ciastocne nefunkcnu/ a odvtedy ostala priputana na lôzko. Co som s nou mala robit ? Ked som sa informovala v ADOS-e na moznost opatery dostala som informaciu, ze kazdy den opatery by stal cca 1.000,- Sk a to bolo financne neunosne. A tak ju mam doma. Musela som velmi utlmit podnikanie /casovo by som to nezvladala/ a tak sa zo mna stala opatrovatelka na 24 hodin. Nikdy som si nevedela predstavit, ze by som mame musela robit osobnu hygienu, ze by som musela vylievat jej zvratky … Mama ma velmi tazky zdravotny stav a nikdy neviem dna ani hodiny. Dovolim si tvrdit, ze len vdaka mne je v takej dobrej dusevnej kondicii.Obidve dcery, byvajuce pri Bratislave o nu nejavia ani najmnesi zaujem. Len pre ilustraciu – jednej darovala chatu a pozemok v Devine a druhej 2-izbovy byt v centre Bratislavy. Mimochodom – o vratenie bytu sa s dcerou sudila 10 rokov a nakoniec to prehrala. keby ju dcera fyzicky napadla – to by bolo ine, Ale nezaujem o rodica sa nepovazuje za porusenie dobrych mravov. Iba dcera, co zije v Kanade raz za rok -za dva ju pride navstivit. Na dva tyzdne. Ale co su to dva tyzdne z celeho roku, ze ?
    Tak ako pises- obcas som velmi na nu nahnevana /kvôli zlym rozhodnutiam vo veci “rozdavania” majetkov/, obcas mi je do placu, ale co narobim ? Je to v prvom rade moja mama. Priviedla ma na svet, vychovala ako najlepsie vedela.Nastastie mam manzela, ktory ma velmi dobre srdiecko a pomaha mi s nou ako vie. Uz len to, ze jej prihreje obed alebo veceru je pre mna velka pomoc. Len si skoro kazde rano, ked ju umyvam kladiem otazku preco ja ? Preco prave ja ?! Ja uz nemam narok na pokojny a bezstarostny zivot ? My nemôzeme ist ani na par dni za priatelmi, ktorych mame po celom Slovensku a neustale nas pozyvaju ku nim. Obcas zajdeme do divadla, obcas na navstevu – ale to vsetko v ramci dvoch-troch hodin a domov sa vraciame s otazkou, ci je mama v poriadku.
    Mama si velmi dobre uvedomuje situaciu, v ktorej sa nachadza, ale podarilo sa mi -casom – vstepit do jej mysle, ze jedine a najdôlezitejsie pre nu je to, aby bola pokojna a nezaoberala sa uz nicim, co sa neda zvratit. Nech sa tesi, ze dobre spava, ze sa sama dokaze najest, ze ju mame radi a nikdy ju neopustime. Len vdaka takejto pozitivnej mysli kazdy den cita dennu tlac, pozera televizor /vybera si programy/ a vela cita. Mama ma nizky dôchodok, ja tym, ze som v preddôchodkovom veku musela velmi obmedzit podnikanie tiez som dopadla zle.
    Ano, mohla by som ju umiestnit do nejakeho ustavu a zivot by sa nam velmi ulahcil. Lenze mi to nestoji za to, do konca zivota by som si to vycitala. Lebo stari ludia umieraju na nedostatok lasky. A moje sestry ? Nehnevam sa na ne. Ten hore ich bude sudit, ja nie.A som presvedcena, ze na kazdeho raz dôjde. Skôr alebo neskôr. Jedna priatelka mi sice zvykne hovorit, ze svojim konanim si dlazdim cesticku do nebicka, ale v duchu si hovorim, ze ja sa chcem mat tu, na tomto svete ako v nebicku. Obaja s manzelom sme uz dôchodcovia, mame pekny a velky dom, dvoch lotrov /myslim tym nasich psov/ a velku zahradu. Co viac by sme si mohli zelat ? Zijeme v harmonickom vztahu a to je najdôlezitejsie. Bodaj by sme v septembri oslavili dalsie mamine narodeniny. Bude mat 91 rokov.

Napíšte komentár

Tento web prevádzkuje © Miro Veselý.
Kontakt: mv@mix.sk | miro-vesely.sk | facebook | google+ instagram | twitter
Ilustračné fotografie pixmac.sk a dreamstime.com a archív autora.

Menu Title