Fázy smútku

V živote nastávajú často situácie, ktoré sa nám nehodia. Je dobré vedieť, že človek na ťažké, smutné či osudové zmeny reaguje zvyčajne určitým konkrétnym spôsobom. Ak sa teda vo vašom živote niečo zmení k horšiemu, počítajte s tým, že bude nasledovať pomerne predvídateľný sled reakcií.

Fázy smútku sa vypuklo a jasne prejavia najmä v osudových situáciách, ako napríklad:

  • Úmrtie blízkeho.
  • Zistenie, že vy, alebo niekto z vašich blízkych má nevyliečiteľnú chorobu.
  • Úrazy, havárie, tragédie.
  • Aj výpoveď z práce, či iné osobné či finančné ťažkosti, ale to sem tematicky nepatrí.

Takto vážne situácie mávajú aj vážnu reakciu. Môžu vyústiť do depresie, nezvládnutia záťaže a podobne. Ak niekto z vašich blízkych utrpel stratu, nemá asi veľmi zmysel odkláňať jeho smútok, či snažiť sa rozveseliť ho. Fázy smútku je najlepšie prežiť, pretože tak je najväčšia šanca, že sa z najhoršieho človek dostane nielen v rozumnom čase, ale aj pomerne nezranený.

Naopak, potláčanie smútku a emocionálnych prejavov síce možno vyzerá dobre na plátne kina u superhrdinu, no v živote sa to neosvedčilo. Potláčanie emócií sa môže prejaviť neskôr. Emocionálna záťaž je záťažou a ak sa niekto snaží to popierať, vyčerpáva sa. Vyčerpanie sa prejaví zvyčajne vo forme iného ochorenia. Buď sa zhorší psychický stav, alebo sa objaví niektorá psychosomatická choroba.

Môžete si to predstaviť tak, že ak má niekto “silnú” vôľu neprejaviť emócie, záťaž tým neodstráni. Záťaž môže potom poškodiť inú oblasť v tele, spravidla tú, ktorá je najslabšia. Neprejavené emócie sa potom môžu prejaviť zlyhaním iného orgánu, napríkald v zhoršenej astme, alebo srdcovocievnom ochorení.

Smútok má zvyčajne 5 fáz, ktoré majú poradie a logiku

Najčastejšie sa stretnete s týmito fázami smútku:

  • 1 Fáza: Popieranie. Hneď ako sa dozviete, že sa stalo niečo zlé, v duchu vám naskočí „to nie je možné“. Ak ide o oznámenie diagnózy, lekár sa dozaista mýli. Ak je to oznámenie o úmrtí blízkeho, určite ide o nejaký omyl. Toto sa predsa nemôže diať mne!
  • 2 Fáza: Hnev. Emócia hnevu sa zvyčajne objavuje vo chvíli, keď sme bezmocní. Akonáhle si uvedomíme, že zlá informácia je pravdivá, ukáže sa naša bezmocnosť. Preto prirodzenou odpoveďou je zlosť. Nechceme, aby to tak bolo.
  • 3. Fáza – variant 1: Hľadáme vinníka. (Obviňovanie.) Táto fáza je logickým pokračovaním fázy hnevu. Ak ide o niečo, čo sa nedá zmeniť (napríklad úmrtie manželky) bezmocnosť a hnev vedú k hľadaniu odpovede na otázku „kto za to môže“. Je tu riziko, že obviníme niekoho neprávom (v zlosti). Akonáhle má nahnevaný človek svojho vinníka, často to totiž smeruje k trestu. Tu sa môže stať veľa chýb a nespravodlivostí.
  • 3. Fáza – variant 2: Vyjednávanie. Vyskytuje sa často v prípade, že správy sú zlé, ale ešte nepoznáme ich výsledok. Napríklad vám oznámia, že vy, alebo niekto blízky má rakovinu a málo života pred sebou. Po hneve potom často nasleduje fáza, v ktorej začneme vyjednávať. Či už len v duchu, alebo aj s okolím. Je to už stav, kedy sme si uvedomili, aká je situácia. Niekto sa bude modliť, prosí „vesmír“, či Boha o pomoc. „Chcel by som ešte niečo užitočné spraviť, dajte mi viac času.“ Je to trocha obmenené vyjednávania ako poznáme z detstva „ja už budem dobrý“.
  • 4. Fáza: Depresia. Po nejakom čase si zvyčajne uvedomíme, že hnev, ani vyjednávanie nič nezmenia. Fakty sú jasné. Nádej, že išlo o omyl, že situáciu „zrušíme“ hnevom, či prosením zanikla. Teraz nasleduje spomalenie. Doľahne na nás smútok, často pocit beznádeje. Depresia síce môže byť aj veľká, no nie je to psychická choroba tak, ako ju poznáme. Po vážnej životnej udalosti je normálne aj niekoľko týždňov byť v stave smútku. Až keby toto obdobie neprestávalo, potom je potrebné poradiť sa s lekárom. Niekedy totiž môže prirodzená depresia „prerásť“ do problémovej, ktorú je potrebné riešiť.
  • 5. Fáza: Prijatie. Po nejakom čase depresie sa človek normálne začne postupne prispôsobovať novej situácii. Je to znak prijatia faktov. Začíname postupne vnímať aj svet okolo nás. Postupne sa odpútavame od straty a začíname žiť relatívne normálnym životom. Nenechajte sa oklamať sentimentálnou literatúrou. Vdova môže veľmi trúchliť za svojim manželom, ale nie roky. Pár mesiacov po jeho smrti by mala žiť v podstate normálnym životom a do neho patrí, že si postupne zas začne hľadať nové priateľstvá, či vzťahy. Samozrejme, je to individuálne. Niekto smúti a trúchli kratšie, inému to zaberie viac času. Ak ale vo fáze prijatia nie ste ani po roku, niečo asi nie je v poriadku a radšej sa poraďte s lekárom.

V odbornej literatúre sa s fázami smútku stretnete často. No nájdete aj veľa prác, ktoré tento koncept kritizujú. Považujú ho za nevedecký. Argumentuje sa tým, že v mnohých prípadoch sa ľudia správajú trocha inak, neprejdú všetkými fázami smútku, ale len dvoma či troma.

Rozdiely v reakciách sú totiž veľmi individuálne. Záleží aj na tom, čo sa človeku stane – inak reagujeme na stratu blízkeho, inak na nevyliečiteľnú chorobu. Inak reagujeme ak rodičia vyžadujú opatrovanie a nám to vezme časť slobody.

Každopádne s postupným prijatím ťažkých životných situácií sa stretnete veľmi často. V prípade straty zamestnania je, napríklad, poradie fáz smútku trocha iné. Jeden z modelov rozdeľuje smútok do dvoch fáz. V emocionálnej fáze sa zvyčajne venujeme skôr minulosti:

  1. Hnev.
  2. Smútok.
  3. Apatia. V tejto fáze človek stratí chuť niečo robiť. Je to trocha iné slovo pre depresiu.
  4. Obavy. Je zaujímavé, že v pôvodnom modeli fáz smútku sa obavy nespomínajú. Pritom je to kľúčová emócia. Máme strach, čo bude.

Potom sa človek postupne zmieri so skutočnosťou a začne sa postupne presúvať do racionálnej fázy. Tá už sa postupne zameriava skôr do budúcnosti, čo budem robiť ďalej:

  1. Rozhodnutie. Niečo na spôsob „skúsim to znova“, aj keď ešte sú prítomné obavy, alebo nízke sebavedomie „čo keď to nezvládnem“.
  2. Uistenie. Po pár pokusoch človek zvyčajne zistí, že to asi zvládne. Začína cítiť, že si v živote ešte nájde nejaké uplatnenie.
  3. Záväzok. V tejto fáze už na seba kladie normálnu záťaž, má novú prácu a je pripravený zas pracovať naplno.

Aj keď druhá fáza už značne pripomína viac manažérsku hantírku, uvádzam to.

Na internete sa dajú nájsť aj iné modely, ako reagujeme na zlé správy. Jeden z modelov dáva zmysel najmä ako popis reakcie na rôzne nehody. Napríklad pri autonehode, požiari, či inom postihnutí, kde je potrebné v prvom rade reagovať a zachrániť seba a všetko čo sa dá.

  1. Šok. V tomto stave smútiaci možno ani necíti veľký smútok. Funguje automaticky, schematicky. Môže ísť o spôsob obrany, aby človek vyviazol zo situácie.
  2. Nástup emócií. Následne sa objavia príslušné pocity. Smútok, strach, obavy, bolesť, zlosť, bezmocnosť.
  3. Odpútavanie sa. Postupne sa človek začne zmierovať so situáciou. Začína sa obzerať okolo seba. Tí, čo zomreli sa môžu „vracať“ v snoch ako keby tu stále boli a podobne. V duchu môže komunikovať s tými, ktorí tu nie sú a doriešiť a ujasniť si vzťahy.
  4. Návrat do života. Nasleduje obdobie, kedy postupne pozornosť smerujeme k veciam okolo seba a začíname žiť normálny život.

Toľko stačí k fázam smútku.

Je možné, že aktuálne prežívate nejakú smutnú situáciu. Ak sa vám zdá, že ste v bezvýchodiskovej situácii, môže to byť znak, že ste na krivke smútku, práve na niektorom z najnižších miest. Časom to pôjde už len k lepšiemu.

Ukázalo sa, že aj veľmi vážne situácie človek dokáže časom zvládnuť. Robil sa prieskum u ľudí, ktorí stratili, napríklad, nohy, alebo ruky. Na prvý pohľad je to doživotne tragická situácia. Aj na druhý. Ale zhruba do pol roka sa človek na túto situáciu zvyčajne dokáže prispôsobiť. Nebude sa mu síce žiť lepšie, alebo ľahšie, ako pred zranením, ale vrátia sa aj chvíle spokojnosti, či radosti zo života.

Rituály a smútok

Za zmienku ešte stojí spomenúť, že v každej kultúre sa vytvorili určité rituály, ktoré je zvykom vykonávať na znak smútku. Ak o nich viete (videli ste ich u príbuzných) môže vám to uľahčiť zmätok z pocitu „čo mám teraz robiť“. Jednoducho ak sa stalo niečo zlé, rituál nám dáva návod, čo robiť. Napríklad smútiť, obliekať si tmavé šaty. Získavate povolenie plakať aj v prípade, že ste muž.

Mnoho rituálov je viazaných aj na náboženské zvyklosti.

Nech to totiž znie akokoľvek kruto, v hre sú vždy dve rôzne situácie:

  • Čo cítim a čo robím ja? Tu je vec jednoduchá. Ak smútite, cítite to.
  • Ako vyzerám pred okolím? No niekedy berieme do úvahy aj to, že náš smútok by mal byť pred okolím utajený. Alebo naopak viditeľný.

Práve tu nám pomáhajú rituály. V minulosti sme videli, ako sa správali blízky na pohrebe, v nemocnici, alebo v iných situáciách. Potom budeme aj my podvedome tento rituál napodobňovať. Jednak nás asi nenapadne nič lepšie. Jednak predpokladáme, že okolie to od nás aj očakáva.

Posttraumatický syndróm (posttraumatická stresová porucha)

Nakoniec ešte krátko spomeniem takzvaný PTS syndróm. Je to stav, ktorý sa u niektorých ľudí môže objaviť v prípade, že zažili niečo vážne, hrozné, život ohrozujúce. Bežne sa s ním stretnete u ľudí, ktorí prežili hrôzy vojny, havárie, tragédie, mučenie, úrazy. Pri takýchto vážnych situáciách býva aj odpoveď tela, či psychiky často dramatická.

No aj zdanlivo „menej vážne“ osobné tragédie môžu vyvolať v menšej miere podobné reakcie. Stačí, aby žena ovdovela. Aj to je značný stres, šok a bude problémom na to „rozumne“ reagovať. Preto okrem fáz smútku je dobré vedieť aj o existencii v istom zmysle bežných reakcií na ťažký stres.

  1. Jedinec prežije stres, život ohrozujúcu situáciu, alebo je svedkom úmrtia a podobne. Vníma strach, hrôzu, beznádej.
  2. V následnom období sa traumatická udalosť vracia vo forme spomienok. Človeku sa znova a znova vybavuje scéna, či situácia ktorú zažil. V bdelom stave sa mu stále vracajú myšlienky a predstavy k problémovej situácii. Spánok je často rušený, opakovane sa vracia starý zážitok, napríklad rútiace sa auto a následná havária. Veľmi vysoká býva aj citlivosť na symboly. Veľa vecí môže pripomínať udalosť a človeku sa potom znova vybavujú spomienky.
  3. Ak sa dá, človek sa v rozhovoroch vracia k tejto téme. Umelec bude často v tomto období venovať pozornosť ťažkým témam. Deti, ktoré zažili nejaký šok sa často hrajú hry, ktoré symbolizujú traumatickú udalosť.
  4. Často nasleduje obdobie, kedy sa človek začne vedome vyhýbať všetkému, čo môže pripomínať udalosti, ktoré prežil. Nechce o tom už hovoriť, myslieť na to. Ak môže, vyhýba sa miestam, kde sa to stalo. Miestam, ktoré také prostredie pripomínajú. Napríklad po nehode už nechce chodiť autom.
  5. Ak sa stav nezlepšuje, môže nastať fáza, kedy človek začína zažívať pocit odcudzenia od okolia. Zistí, že si nevie spomenúť na niektoré časti traumatizujúcej situácie. Volá sa to vytesnenie, kedy sa obsahy v pamäti zdanlivo stratia.
  6. Môžu nasledovať ťažkosti so spánkom. Veľmi častá je nespavosť. To ešte zhoršuje stav vyčerpania. Z toho potom vyplýva výbušnosť, „záchvaty“ hnevu. Človek má problémy s koncentráciou, nesústredí sa na nič. Je znížený prah frustrácie, veľmi ľahko sa taký človek zľakne aj na neprimerane malom podnete. Potom sa nevie upokojiť.

Ak tieto príznaky trvajú niekoľko týždňov, dá sa to označiť v podstate za normálny priebeh, alebo normálny stav. No ak to trvá dlhšie ako mesiac, treba spozornieť.

Pokiaľ totiž človek takto neprimerane funguje dlhší čas, začne si na tieto prejavy zvykať nielen on. Aj jeho okolie si uvedomí, že s ním už „nie je zábava“ a začnú sa trhať spoločenské väzby.

  • Klesajúci pracovný výkon a strata o predtým obľúbené činnosti ešte viac zhorší stav.
  • Zhoršenie sebavedomia a sebahodnotenia.
  • Niekedy strata orientácie v čase.

Pokiaľ máte pocit, že niekto z vašich blízkych trpí takýmito príznakmi, je vhodné navrhnúť mu aby sa o tom poradil s lekárom. Príliš dlhé zotrvávanie v takom stave totiž môže začať fixovať tieto vzorce.

Príkladom zo života môže byť vdova, ktorá sa nedokáže zmieriť so stratou manžela. Postupne sa tak ocitne v sociálnej izolácii. Jediná téma, ktorú totiž je ochotná s priateľkami riešiť je to, aký úžasný bol ten jej manžel. Strieda zlosť a plač, je nedochvíľna. Síce by si rada našla niekoho nového, ale každého bude porovnávať „s tým prvým“ a vždy vyhrá ten, kto tu nie je. Tým sa len utvrdzuje v tom, že už nikdy nemá šance na vzťah a spoľahlivo od seba odpudí každého, kto by chcel dokázať opak. Nosí tmavé šaty a správa sa týmto spôsobom aj keď už je po jeho smrti 10 rokov. To je ukážka obrazu, kedy je jej utrpenie celkom zbytočné.

Aj v prípade že opatrujete niekoho ťažko zdravotne postihnutého, je to pre vás možno stres. Občas si kontrolujte, či vás táto práca náhodou nemení v zmysle vyššie uvedených problémov.

 

 

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: